Jalovec 1945 - pamäti účastníka

Autor: Michal Matieska | 29.3.2013 o 20:00 | (upravené 29.3.2013 o 21:01) Karma článku: 6,54 | Prečítané:  440x

Je to už takmer druhý mesiac, čo naša 7. kompanie trávi čas niekde v okolí Liptovského Mikuláša, kde sa zúčastňuje ťažkých a krvavých bojov. Síl pomaly ubúda, straty sa zvyšujú. Dozvedáme sa dokonca, že naše posily nedorazia, no nikomu nie je jasné, prečo. Myslíme si, že ich niekde v okolí prepadla partizánska jednotka, ale sú to len dohady, ktoré nám naši nadriadení ani nepotvrdili, ani nevyvrátili.

Po rannom nástupe som sa dobrovoľne prihlásil na pomocné práce do kuchyne. Spoločnosť mi robili Martin Pfeiffer a Peter Puppe. Práca v poľnej  kuchyni nebola vôbec nijako náročná a dalo sa pri nej vždy uchmatnúť niečo navyše.

Po dokončení všetkých úloh sme dostali približne hodinu voľna. Tento čas som využil na doplnenie munície a na prekontrolovanie výstroje a výzbroje. Niektorí hrali karty, iní len posedávali a fajčili ručne šúľané cigarety z tabaku, ktorý buď dostali od rodín poštou alebo ho vymenili za alkohol, čokoládu a podobne. Menšia skupinka vojakov sa rozprávala s miestnym obyvateľstvom.

Dnešný deň sme sa mali zakopať na výšine ktorá oddeľovala Jalovec a Smrečany. Jednotky ČSAZ sa mali podľa posledných informácií tiež vyskytovať niekde v okolí. Po dorazení na pozície si priestor dlhý asi 1,5 km rozdelili jednotky na ľavé krídlo, stred a pravé krídlo. Úlohou členov mojej jednotky bolo zaistiť stred tejto línie. Najprv sme z lesa chvíľu pozorovali horizont či neuvidíme niečo podozrivé, no keď to aj po pár minútach vyzeralo,  že je všetko v poriadku, pustli sme sa do budovania svojich pozícií. Zásadou bolo pravidlo vidieť a nebyť videný. Menšou nevýhodou bolo, že pár metrov pred nami bol horizont, takže sme museli byť stále pripravení zasiahnuť, ak by sa z poza neho vynoril nepriateľ.

000013.jpg

Keďže dnes padla rada na mňa, tak som slúžil ako spojka. Mojou úlohou bolo každú hodinu doručovať hlásenia Zugfuehrerovi Wernerovi Lorenczovi od Gruppenfuhrera Josefa Pinczeka, ktorý bol veliteľom našej gruppe.  Miernou výhodou bolo, že som v tom chlade nemusel tráviť celú dobu na jednom mieste, ale mohol som sa prebehnúť, aby som sa trochu zahrial.

Ďalej našu gruppe tvoria  Obergrenadier Martin Pfeiffer, ktorý je výborný strelec a v celej kompanie patrí k najlepším; Mathäus Grauenfeld ,môj dávny kamarát z detstva. Peter Puppe z dedinky neďaleko Berlína ,ktorý  je zatiaľ nováčik. Na frontu sa dostal z výcvikovej školy asi pred 4 mesiacmi.  Je plný odhodlania a občas je, ako každý nováčik, nerozvážny, pretože chce zažiť dobrodružstvo. Všetci sme boli takí, keď sme boli nováčikovia. Posledným členom je Alexander Rösner, ktorý je utiahnutý a nekomunikuje veľmi s okolím, no rozkazy si plní vždy na sto percent a bez odvrávania.

Počas našej služby na výšine, ktorá trvala asi od 15:00 do 20:30, sme nezaznamenali doslova nič.

Jednotky ktoré nás mali prísť vystriedať meškali a tak morálka pomaly upadala. Všetci sme už chceli byť za frontovou líniou  v teplej posteli a zaspávať s pomyslením na to, ako sa asi majú naši najbližší.

Konečne dorazili aj posledné skupiny  zablúdených vojakov a tak sme sa mohli odobrať na ubikáciu.

Po namáhavom dni všetci okamžite zaľahli. Pripravil som si teda bydlo, no nedarilo sa mi zaspať. Na spánok sme mali zhruba 3 hodiny a potom sme sa mali opäť vrátiť na postavenia.

Chvíľu som sa rozhliadal po miestnosti, či neuvidím niekoho, kto je ešte hore, aby som sa s ním dal do reči. Zrak mi napokon spočinul až pri kachliach, ktoré vykurovali miestnosť zhruba 50x30 metrov, v ktorej sa tlačilo asi 40 príslušníkov Wehrmachtu. Pri nich sedel Leutnant Diestl. Chvíľu som váhal, no napokon som sa odvážil, podišiel som k nemu  a spýtal som sa, či si môžem prisadnúť.

Diestl sa na mňa priateľsky pozrel a kývol hlavou smerom na voľnú stoličku. Z Leutnanta vyžaroval prirodzený rešpekt a autorita, no zároveň to vždy bol férový a chápavý chlap. Po chvíle debaty o rodnom kraji, rodine a deťoch sa zrazu rozleteli dvere a do miestnosti pribehol Oberfeldwebel Peter Vogel. V ruke držal hlásenie o prieniku nepriateľa cez naše pravé krídlo.

Miestnosťou sa zrazu rozliehalo hlasité „ALARM, ALARM“ a všetci mali 5 minút na to, aby na seba dali aspoň poľnú uniformu, opasok so sumkami, prilbu a samozrejme si vzali zbraň. V tom zhone som si ešte stihol do vnútorného vrecka mojej uniformy vložiť fotografiu mojej ženy Therese.  Vybehli sme pred budovu kde už na naše prekvapenie  vrčal motor polopásového transportéra  SdKfz 251,  ktorý nás mal dopraviť na pozície. Rýchlo sme teda naskákali dnu a napriek tomu, že sme nevedeli čo presne máme očakávať a nepriateľ mohol byť kdekoľvek, sme sa približovali k miestu, kde boli usadené naše jednotky, aby sme im pomohli.

Ticho tmavej ulice prerušoval iba zvuk motora a pásov. Po pár minútach sme zastavili a dostali sme rozkaz vystúpiť a roztiahnuť sa do rojnice. Nasledovalo len popriatie veľa šťastia a rozkaz, že si máme nasadiť bodáky, pretože v okolí pobehujú skupiny divých svíň. Z celej situácie som bol v strese a rozklepali sa mi ruky ,až som mal problém si bodák nasadiť.  V rojnici sme prešli úsek asi 500 metrov, keď sa mi zazdalo, že pri hlúčiku stromov sa niečo pohlo. Okamžite som to gestom oznámil celej skupine a tak sme zastavili. Grauenfeld mi naznačil, že pohyb zazrel aj on a tak sme sa rozdelili na dve skupiny a stromy sme obkľúčili. Po chvíľke skúmania okolia sme nenatrafili  na žiadneho nepriateľa. Medzitým sa polopás vrátil do dediny pre ďalšie posily, ktoré odviezol na druhé krídlo. Naše pátranie bolo neúspešné a tak sme sa opäť vrátili na rozkaz Leutnanta do dediny. Medzi vojakmi kolovali reči o tom, že nepriateľ zajal 4 vojakov a 1Honvéd spanikáril a prebehol k nepriateľom sám. Nepriateľ sa už mohol vyskytovať v okolí štábu a bolo treba zaistiť jeho okolie.

Hliadkoval som pri vstupe na štáb spolu s Puppem. Chcel som sa s ním strašne podeliť o svoje pocity a dojmy, o tom, čo si myslím, no platil absolútny zákaz rozprávania. Počas našej  služby bol pokoj. Došlo iba k nedorozumeniu, keď som v žiare mesiaca zbadal postavu, ktorá sa ku mne pomaly približovala a tak som zvolal „HALT! Parole.“ A keď som dostal odpoveď „Dora“ ,tak som sa len pousmial a bol rád, že oproti mne nestál nepriateľ. Medzitým jednotka elitných horských strelcov dostala rozkaz  pripraviť sa na prieskum. Akcia bola utajená a tak sa nikto z nás viac nedozvedel. Boli asi 2 hodiny ráno, keď som dostal príkaz ísť na postavenie skontrolovať  stav vojakov, ktorí prežili a povedať im, aby sa stiahli na štáb. Keď som tak vykonal a vrátil som sa späť, chcel som si ísť konečne ľahnúť, no dozvedel som sa, že o pol hodinu naša jednotka opäť pôjde brániť postavenia na kopci. Tento čas som využil na doplnenie horúceho čaju do fľaše a na prezutie suchých ponožiek, keďže sa mi mnohokrát za deň stalo, že som si nevšimol mláku alebo blato pod nohami a skočil som do toho až po členky. Moje čižmy, ktoré som dostal ešte keď som v 1940-om narukoval, už neboli také kvalitné a po pár hodinách navlhli a nie je nič horšie, ako mať mokré nohy.

Boli asi 3 hodiny ráno, keď som dorazil na miesto, kde som hliadkoval aj cez deň. Teplota vzduchu  v noci bola okolo 12°C pod nulou, k tomu sa pridala moja únava a občas som zadriemal. Následkom môjho vyčerpania bolo, že som začal mať paranoje. Stále som počul praskanie konárov, videl po lúke pobehujúce zajace, líšky, dokonca som videl skupinu vojakov približujúcu sa od horizontu. Nič z toho tam však nebolo. Keď som siahol po fľaši s čajom, zistil som, že z neho mám len ľad a tak som bol celú noc smädný.  Po asi hodine som začul za chrbtom kroky. Myslel som si, že mám opäť vidiny, ale pre istotu som držal v ruke moju osvedčenú a spoľahlivú karabínu. Počkal som, kým sa osoba priblíži a opäť sa opakovala scéna s kontrolným heslom. Odložil som teda karabínu a pomohol kammeradovi po šmykľavom teréne, aby sa mohol zložiť vedľa mňa. Podišiel ku mne mladučký Gunter Neumann, ktorý pôsobil veľmi dezorientovanie a vyčerpane. Dozvedel som sa, že sa stratil pri tom, ako hľadal svoju tretiu gruppe. Bol som veľmi rád, že na mňa Gunter natrafil. Vďaka nemu som zostal aspoň ako-tak pri zmysloch. Pomaly začínalo svitať a nepriateľ mohol udrieť každú chvíľu. Gunter sa pomaly spamätávajúc vybral svojou cestou a tak som zostal opäť sám. Pre istotu som si nabil a zaistil pušku. Aj napriek tomu, že som mal vlnený sveter od matky a vlnené rukavice, bola mi obrovská zima.

Okolo 7 hodiny ráno opäť prišla tá radostná správa „pobaliť veci a pripraviť sa na výmenu stráží“. Našťastie sme z postavení nemuseli ísť peši ,ale prišiel nás vyzdvihnúť polopás.

Bolo to už približne 24 hodín čo som nespal a tak som sa konečne tešil, ako si aspoň na chvíľu zdriemnem, no opäť sa mi nedarilo zaspať.

O niekoľko minút neskôr bol znovu vyhlásený ALARM a my sme už opäť sedeli v známom polopásovom transportéry  a smerovali sme na dobre známu výšinu. Keďže nebolo jasné, koľko sa tam zdržíme, dostali sme rozkaz zobrať si VŠETKO. Tentokrát už však na horizonte bolo vidieť skupinu úderných prieskumníkov ČSAZ, ktorá podporovala prieskumný automobil mne neznámeho typu. Aby sme zbytočne neprezradili svoje pozície, vyčkávali sme, kým sa dostanú bližšie. Ako som tak čakal a pozoroval čo sa deje naokolo, počul som burácanie motora a keď som sa obzrel, zistil som, že na pomoc prišiel Sturmgeschutz III Ausf. F.

000014.jpg

Namieril si to smerom na prieskumné vozidlo, vypálil pár rán, no pre vysokú rýchlosť bolo ťažké zasiahnuť ho a tak sa Stug III musel stiahnuť . Bola by obrovská strata, keby sa nepriateľovi podarilo zničiť nášho obrnenca. Vojaci ČSAZ boli jednoznačne v presile a tak sme boli po chvíli obranných bojov nútení sa stiahnuť aj my, za podpory ťažkého guľometu, ktorý kryl náš ústup až do posledných síl. Viac som o obsluhe guľometu nepočul. Podarilo sa mi s pár ďalšími ustúpiť až ku križovatke, kde už kontrolu nad ústupom opäť prevzal Stug III s podporou MG42. Okamžite sme boli stiahnutí za dedinu, kde sme dostali rozkaz zakopať sa a  pripraviť sa na útočiace jednotky. Až tu som opäť videl členov jednotky horských strelcov, no netušil som, ako dopadol prieskum. Nemal som čas sa s nikým z nich pozhovárať ,pretože opäť museli robiť to, čo im ide najlepšie.

000023.jpg

Prieskum zistil, že neďaleko od nás sú pozície protivníka a tak sme počkali na správnu príležitosť po mínometnom prepade a po chvíli sme pomocou obchvatu  tieto pozície dobili. Dobývanie si vyžiadalo svoju daň v podobe 2 zranených a 1 mŕtveho.  Nevedno odkiaľ, začala sa na nás sypať paľba z nepriateľského guľometu a tak bol náš postup zastavený až do príchodu posíl, ktoré tvorili polopás a Stug III a s nimi zhruba 30 vojakov desantu.

Postup našich obrnencov bol postupne zastavený strelami z protitankovej pušky a protitankového kanóna. Aj po ich vyradení sme sa  ešte chvíľu snažili odolávať, no proti tejto presile sme nemali absolútnu šancu.  Velitelia zavelili na ústup a tak sa naša 7. kompanie ,s ťažkými stratami a množstvom zranených, stiahla smerom na západ. Večer sme sa opäť utáborili v malej neznámej dedinke. Chystám sa konečne spať a dúfam, že už dnes bude pokoj.

000009.jpg

 

Grenadier Michael Matheis

 

fotografie: © Marek Meško / Menju

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?