Pribylina 1944 - pamäti účastníka

Autor: Michal Matieska | 10.9.2014 o 23:35 | (upravené 10.9.2014 o 23:43) Karma článku: 4,16 | Prečítané:  319x

Pohľad cez mieridlá, do tváre nepriateľa vyvoláva vždy strašný pocit. Na chvíľu sa vždy zamyslím nad tým, že aj on je len človek ako ja, že doma ho možno čaká žena s deťmi, že je tu možno nedobrovoľne a len plní rozkazy pod hrozbou zabitia svojim veliteľom. V tom sa mi v mysli vynorí, že keď ho nezastrelím prvý, môže on zastreliť mňa a preto na chvíľu zadržím dych a pomaly stláčam spúšť. Krv sa valí po jeho uniforme a vidím ako padá na zem. 

Už od rána si budujeme obranné postavenia. Naše výzvedné skupiny objavili nemeckú jednotku v presile, ktorá sa nachádza neďaleko nás a teda je dosť pravdepodobné, že sa nás budú snažiť prekvapiť.

Desiatnik Peter Chlepko, ktorý viedol naše družstvo, prišiel po porade s nadporučíkom Dušanom Rossom s neľahkou úlohou, na ktorú hľadal dvoch dobrovoľníkov. Bez toho aby sme vedeli, o čo sa jedná, neváhali sme a spolu so strelníkom Vladom Obselkom sme sa prihlásili.

Dostali sme rozkaz, zbaviť sa všetkého, až na opasok so sumkami na náboje, plynovej masky a malej poľnej ktorú sme však mali mať prázdnu. Navyše, sme k tomu dostali hodinu osobného voľna, počas ktorého som sa ja venoval čisteniu a príprave svojej zbrane, pretože ma v posledných dňoch pár krát zradila. Vlado  nemal so svojou zbraňou najmenší problém, tak tento čas využil na napísanie listu svojej milej a svojim rodičom.

„Moja najdrahšia Tánička, moja láska. Dnes som sa dozvedel od veliteľa nemilú správu. Poveril ma tajnou úlohou, o ktorej mi povie až pár minút pred jej začatím. Za také misie sa dávajú najvyššie vyznamenania ,ale tie dostávajú až príbuzní. Nechcem však mať  hneď  čierne myšlienky, pretože vraj privolávajú nešťastie. Tak rád by som bol opäť v Tvojom náručí, počul tlkot Tvojho srdca. Celé tri roky som na fronte myslel na Teba a po návrate domov za Tebou, ma po pár týždňoch povolajú opäť na frontu,  tentoraz pre zmenu proti Nemcom. Proti tým istým Nemcom, po ktorých boku sme spolu bojovali celé tri roky. Vlastne už päť rokov. Mám strach. No najmä mám strach o Teba .Ale napriek tomu, sa snažím byť optimistom a dúfam, že Sovieti čoskoro dorazia a zaženú Nemcov, aby som sa k Tebe, dúfam na vždy, mohol vrátiť. So srdečným pozdravom Tvoj Vladko.“

Dostali sme nálože, mapu a ďalekohľad. Našou úlohou bolo podmínovať neďalekú železničnú trať, ktorú využívali nemeckí okupanti na prevoz zranených do tyla. Po tom, čo som sa dozvedel čo nás čaká som trochu oľutoval to, že som aj ja nenapísal list rodičom, no v tejto chvíli pre môj život bola určite dôležitejšia zbraň, na ktorú sa snáď už v prípade potreby budem môcť spoľahnúť.

Časť trate, ktorá nás zaujímala, sa nenachádzala ďaleko od nás, no aby sme sa neprezradili museli sme ísť cez neďaleký les, čo nám cestu predĺžilo asi o dve hodiny. Počas presunu, sme našťastie nenarazili na žiadnu hliadku. Po pár minútach sledovania okolia sme usúdili, že je čas sa vydať do doliny, na splnenie úlohy. Po umiestnení náloží ,sme si pripravili neďaleko trate miesto, odkiaľ sa budú dať v prípade potreby odpáliť a toto miesto sme starostlivo zakreslili do mapy.

Po návrate a po oznámení toho, že sme úspešne splnili rozkaz, sme nemali čas na oddych ale museli sme hneď zaujať obranné postavenie, pretože predsunuté hliadky už hlásili kontakt s nepriateľom. Rýchlo sme si teda opäť skompletizovali výstroj a odpochodovali sme do pozícií. V prvej línii sme boli ja, Vlado, Rasťo, Mišo, Marek, Juro a desiatnik Chlepko.

Netrvalo dlho, a na obzore sa vynorila nemecká motorka s guľometom. Rozkaz bol zatiaľ nestrieľať a vyčkávať. Chvíľu po motorke sa blížila skupina civilistov, vyzerali ako svadobčania. Tie svine nemecké ich využívali ako štíť a nechali ich ísť pred sebou! Všetci sme boli veľmi rozhorčení, no nikto nemal odvahu začať strieľať. Boli to predsa naši a nechceli sme, aby sa im niečo stalo.

Vyzeralo to tak, že máme šťastie a prieskum nás neodhalil, tak sa nemci spolu s civilistami stiahli naspäť. Mysleli sme si, že na dnes máme pokoj, no zrazu sa k nám približovalo asi 15 nemcov. Boli už veľmi blízko a tak nám nezostávalo nič iné ako zaútočiť.

Pohľad cez mieridlá, do tváre nepriateľa vyvoláva vždy strašný pocit. Na chvíľu sa vždy zamyslím nad tým, že aj on je len človek ako ja, že doma ho možno čaká žena s deťmi, že je tu možno nedobrovoľne a len plní rozkazy pod hrozbou zabitia svojim veliteľom. V tom sa mi v mysli vynorí, že keď ho nezastrelím prvý, môže on zastreliť mňa a preto na chvíľu zadržím dych a pomaly stláčam spúšť. Krv sa valí po jeho uniforme a vidím ako padá na zem.

Nesústredím sa na nič iné, len na rozkazy desiatnika a na nepriateľa. „Nikto sa nevzdá, budeme bojovať do posledného muža, nech nikoho nenápadne ustúpiť“ rozlieha sa po bojisku a tieto slová sa mi vrývajú hlboko do mysle. Zostanem tu a budem brániť slovenskú zem, aj keby čo bolo!

Zrazu sa vedľa mňa niekto zdvihol, odhodil pušku a začal utekať. Ten neborák neprebehol ani 20 metrov a skosila ho dávka zo samopalu. Slovenského. Vojna bola neúprosná a zvlášť v takýchto situáciách. Neveril som tomu, čo sa práve pred chvíľou odohralo, no to čo prišlo potom, bolo snáď ešte horšie.

Nemci spustili mínometný prepad na naše pozície, tak sme sa museli rýchlo stiahnuť. Niektorí to nestihli. Nech odpočívajú v pokoji.

Otrasení tým, čo sa stalo, sme sa po chvíli spojili s jednotkami v druhej línii a pripravovali sme sa na protiútok. Ku každému z nás pribehol slobodník Ivan a dal nám za hrsť nábojov, keďže prídel sa pri takejto presile míňal veľmi rýchlo.

V ušiach nepočujem nič iné len streľbu a zvuk píšťalky, ktorá naznačuje začiatok protiútoku. V sekunde sa všetci dvíhame, prebehneme pár metrov a opäť zaľahujeme. Dostávame sa dokonca do našej prvej línie, náš protiútok je úspešný a tie nemecké svine sa začínajú sťahovať.

Pokoj však netrvá dlho a z diaľky počuť rev motora. Nastáva panika a z každého kúta počuť len slovo Tiger. Po chvíli oproti nám stojí nemecký tank. Našťastie to nebol Tiger, no ja osobne neviem čo to bolo za kovové monštrum.

Malé vykúpenie pre mňa nastalo, keď som zrazu začul moje a Vladove meno, aby sme sa okamžite dostavili k desiatnikovi Chlepkovi. Nastal čas na odpálenie koľajníc a tak sme sa behom  vrátili do druhej línie, kde už zostalo len pár chlapov s ťažkým guľometom a kanónom. Zhodili sme zo seba všetky nepotrebné veci a len s pár nábojmi vo vrecku, puškami v rukách a odpaľovacím zariadením v malej poľnej sme sa vydali na miesto, ktoré sme si predtým pripravili.

Stihli sme to len tak-tak, vlak s ranenými sa pomaly približoval a my, skrčení v jame vedľa koľajníc sme len čakali. Hneď ako cez to miesto prešla lokomotíva, sme spoločne odpálili nálože. Bola to obrovská rana a všade nastal chaos a panika. Kus črepiny z výbuchu mi preletel veľmi blízko hlavy a to bol pre mňa impulz, aby sme okamžite zobrali nohy na ramená a stiahli sa.

V našej obrannej línii už prišlo na boj muža proti mužovi.

Nemecká presila zatlačila našich príliš dozadu a tak bolo vybratých len pár najodvážnejších dobrovoľníkov , ktorí sa rozhodli zostať a obetovať svoj život za život kamarátov. Chlapi, ďakujeme!

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?